Archiv revue:
2017
2016
2015
2013
2012
2011
2010
2009
2008
2007
2006
2005
2004
 
2003
2002
2001
2000
1999
1998
Ostatní e-Přílohy
Přílohy revue
Podle
rubrik:
Poezie
Próza
Vzpomínky
Rozhovory
Grafika
Studie
Recenze
Glosář
Archiválie
CD-ROM / Audio

 

 

 

Texty - literární čtvrtletník

Potápěč - literární rozcestník

Dobrá adresa

Host

Plav

Tvar

iLiteratura

Glosy.info - malé statické tlačítko

Festival spisovatelů Praha

Estetika

Weles

Portá české literatury

 

Creative Commons License

 


obsah

Metafyzika naša každodenná

Vladislav Suvák: Koniec metafyziky a Platón.

Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2002.

Vladislav Suvák prednáša a vedie semináre o antickej a stredovekej filozofii na FF PU v Prešove. Suvák patrí k mladšej generácii filosofov nepoškvrnených marxisticko-leninskou filosofiou. Suvák je charakteristický osobitým charizmatickým prejavom so zvláštnym dôrazom na kritické premýšľanie, ku ktorému vedie aj svojich študentov. Suvák nie je len filosof, ale i učiteľ a vychovávateľ kritického myslenia.

Kniha Koniec metafyziky a Platón je dizartačnou prácou sledujúcou otázku metafyziky vo vzťahu k Platónovi a k formovaniu gréckeho myslenia. Práca vznikala v r. 1993-1999 na katedre dejín filosofie Filosofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave pod vedením prof. Miroslava Marcelliho (známe sú jeho knihy Michel Foucault alebo stať sa iným, Príklad Barthes). Prácu ovplyvnili aj prednášky prof. Karla Kosíka Kritika moderní doby na Filosofickej fakulte University Karlovej (kde Suvák študoval), ale i študijný pobyt na Boston University a pobyt na IWM vo Viedni. Dielo vznikalo dlho, avšak len cestou jemnej interpretačnej práce a trpezlivosti mohol vzniknúť bohato vrstvený text, ktorý je ambivalentne ako celistvý, tak i fragmentárny.

Suvák člení svoju knihu do troch veľkých celkov, ktoré nazval mapovanie, putovanie a cestovanie. Prvá časť (mapovanie) je rozšíreným úvodom, ktorý pripomína viaceré dôležité otázky na ceste k pochopeniu otázky konca. Druhá časť (putovanie) sa pokúša čítať a interpretovať Platónove podobenstvo jaskyne v kontexte platónskych dialógov. Suvákova práca tu nachádza svoj vrchol: excelentná a precízna interpretácia filosofického textu vtiahne čitateľa doprostred udalostí a stávame sa tak súčasťou textu. Tretia časť (cestovanie) je iným typom skúmania, kde si autor všíma jednotlivé myšlienky v Platónových dialógoch v konfrontácii s inými myšlienkovými postojmi klasickej doby. Suvák nám ukazuje Platóna, ktorého nepoznáme: viac menej netolerantného dogmatika, ktorého filosofia sa ocitla na okraji záujmu vtedajšej doby. Suvák píše: “Mapovanie, putovanie a cestovanie sú tri spôsoby pohybu, o ktoré sa budeme pokúšať. Otvárajú pred nami tri možné ciele, ku ktorým od začiatku smerujeme. Pohyb predurčený účelom pohybuje sám sebou, ale aj nami. Pohyb je ,hybným hýbateľom’ pohybovania. Tri spôsoby vykročenia do sveta otvárajú trojaký svet. Tri spôsoby otvorenia sveta umožňujú trojaké obcovanie so skutočnosťou; vždy totalitárnou, vždy ukrývajúcou totalitu (seba/sveta).” (s. 18)

Treba zdôrazniť aj Suvákov spôsob písania. Autor píše vysoko odbornú knihu, ktorá je napriek tomu zrozumiteľná a komunikatívna. Suvákov jazyk nie je absolutistický či dogmatický. Naopak, sme na ceste: autor sa vracia späť, dopĺňa sa a k vlastnému písaniu pristupuje s odstupom. Typické pre Suvákov rukopis je to, že občas nemožno rozhodnúť, kedy autor píše “vážne” a kedy zas “ironicky”, hlavne voči sebe samému. Táto nerozhodnosť čitateľa nemätie, ale skôr nás núti byť neustále “v strehu” a na dôvažok autor tak problematizuje aj náš vlastný spôsob myslenia.

V úvode knihy Suvák krásne ironicky pristupuje k titulu svojej knihy Koniec metafyziky a Platón. V 20. storočí a zvlášť v poslednej dobe sa vedú konferencie a píšu zborníky o “konci metafyziky”, či “kríze filosofie” a Suvákovo premýšľanie nemá ďaleko od silnej irónie G. Deleuza a F. Guattariho: “Smrt metafyziky či překonání filosofie pro nás na každý pád nikdy nebyly problémem: je to zbytečný a trapný žvást. Mluví se dnes o zhroucení systémů, a přitom se jen změnil pojem systému.” (G. Deleuze - F. Guattari, Co je filosofie?, Praha, OIKOYMENH 2002, s. 13) Ale Suvák je zároveň aj vážny. “Čo je to metafyzika?” - keď sa takto pýtame a každý z nás akosi samozrejmo odpovedá, hovoríme o tej jednej jedinej metafyzike, alebo každý z nás hovorí o svojej vlastnej metafyzike? Nie je paradoxné, že na túto otázku odpovedáme odlišne a rozdielne, aj keď máme na mysli to Jedno? Tak potom sú aj rôzne konce metafyzík? A predovšetkým: čo nás takto núti premýšľať a takto hovoriť ak nie práve jazyk metafyziky? Prečo práve 20. storočie tak nástojčivo a precítene vníma vlastnú Inakosť, prečo myslenie chápeme dejinne a prečo by sa 20. storočie tohto myslenia najradšej vzdalo? Je filosofia ešte dnes tým nástrojom, ktorý nám umožní porozumieť tejto dobe? Čo potom znamená, ak sa hovorí o “konci filosofie”? Suvákov jazyk sa v úvode “bujaro” rozvetvuje do otázok, pričom neustále ironizuje kladením “akademických a akademickejších problémov”, keď si zrazu uvedomíme závažné zistenie. Suvák nám chce ukázať, že ak sme “tam” “predtým” nahmatali akúsi pevnú a celistvú “vec”, tak “teraz” a “tu” až zúfalo načahujeme ruku za “vecou”, ktorá sa rozletela na tisíc kúskov a vyzerá “to”, ako keď sa pokúšame zovrieť vodu v dlani. A možno dôležitejšie a problematickejšie bude vysporiadať sa takto s minulosťou. Aké nástroje použiť? Nuž Suvák robí viac-menej to, čo Derrida: využíva staré nástroje “novou” cestou, aby sa hneď vzápätí ukázalo, že tá cesta nebola až taká “nová” a že tým vážne posledným, ktorý sa pokúsil o útek z jazyka metafyziky, je ešte stále pútnik Martin Heidegger. Suvákovo myslenie je myslením cestovateľským - myslenie po Heideggerovi (poučené Heideggerom/pútnictvom): “Tento text je pokusom premyslieť niekoľko fragmentov, ktoré prináša ,udalosť konca’ západnej metafyziky. Nie je systematický, ani systémotvorný. A nie je ani fragmentárny, lebo každý fragment v konečnom dôsledku poukazuje k celku - bez neho je nečitateľný a nemysliteľný. Tento text ako pokus si trúfa prejsť cestami, ktoré vyznačilo západné myslenie v túžbe porozumieť samému sebe. Nemá skutočné ciele, lebo vie, že ak by ich mal, tak by musel prispôsobiť smer vlastnej chôdze ich obrazu - a cestovateľ by sa ľahko premenil na pútnika. Nechce kresliť mapy, lebo neverí obrázkom, ktoré by mali (zrkadlovo) sprítomňovať celistvosť a celkovosť skutočnosti v malom. Jeho zámerom je záver vlastný tejto dobe, ktorý sa pokúša prerozprávať (možno inak, určite inak, lebo neovláda posvätné pravidlá rozprávania).” (s. 18)

Toľko k úvodu knihy V. Suváka, ktorý bol síce obšírny, ale zároveň nevyhnutný: mal ozrejmiť osobnosť filosofa, jeho štýl písania, smerovanie a štruktúru diela a predovšetkým filosoficky kontext, možné “vstupy a výstupy”. V nasledujúcej časti môjho textu sa podstatne stručnejšie pokúsim priblížiť ku knihe Koniec metafyziky a Platón cez jej jednotlivé state (môj komentár však bude značne zjednodušený - ach, komentár! pozrite sa, čo o komentári píše Foucault!).

Mapovanie, prvý celok knihy, začína Suvák analýzou známej opozície mýtu a loga. Hneď na začiatku svojho skúmania si kladie otázku, čo znamená zaoberať sa premenami západného myslenia. Práve prostredníctvom analýzy diferencie mýtus-logos Suvák implicitne “odpovedá” a zároveň ukazuje premenu myslenia, v ktorej bol mýtus nahradený logom. Zatiaľ čo na začiatku bol mýtus rivalom loga, tak neskôr logos sústreďuje pozornosť na to, čo bolo mýticky nesamozrejmé. Suvák si všíma Platóna, ako toho filosofa, ktorý sa tiež podieľal na deštrukcii mýtu logom. Platónova stratégia je dosť netypická: aj v slávnom podobenstve jaskyne Platón nevie prekročiť mýtus, ako len prostredníctvom mýtu. Cez mýtopoetický obraz je nám znázornený zmysel loga, ktorý odkrýva skutočnosť mienok reprodukovaný mýtom. Logos zvíťazil nad mýtom a tu možno hľadať prvé “počiatky” metafyziky: “Nekonečné výklady starých príbehov doviedli grécke myslenie až k tomu najmenej očakávanému a paradoxnému záveru: Mýtus stratil svoj bezprostredný zmysel, svoju schopnosť ukazovať skutočnosť vecí, a stal by sa prázdnym a nezrozumiteľným - nebyť logu. Len pomocou logu je mýtus pochopiteľný, len pomocou neho môže prežiť.” (s. 35) Odteraz bude základnou kvalitou loga pravda, bude odkrývať pôvodné, a to prostredníctvom svetla, čo temný mýtus zahaľuje.

V druhej kapitole mapovania si Vladislav Suvák všíma platónske otázky v kontexte platónskych textov, ktoré, ako sme už spomenuli, mohli vyvstať len z podrobenia mýtu logom a kde základným meradlom podrobenia bola pravda. Platónske otázky, ktoré sa pokúšajú odkývať zastreté a hľadať pôvodné, sa v konečnom dôsledku prikláňajú k teoretickému chápaniu Dobra pre človeka. Platón bude hľadať Dobro a my sa zmeníme na Dobro-druhov. Akceptáciou Platónovej hry, ako upozorňuje Suvák, vyrastá západná metafyzika. Suvák si ďalej všíma, ako sa platónske myslenie vyhraňuje voči sofistom, a nabáda nás, aby sme neprehliadli nápadnú podobnosť medzi Platónovým Sókratom a sofistami. Takto sú sofisti pre Platóna dôležití - môže sa voči nim vyhraniť (aký by bol Platón bez sofistov?): “Platónske otázky práve preto, že odkrývajú samotnú možnosť pýtať sa (a odpovedať), poukazujú na seba-ohraničenie toho ktorého logu.” (s. 58)

V tretej kapitole Suvák interpretuje troch predstaviteľov dejín filosofie, ktorí sa pokúsili metafyziku prekonať: Comta, Hegela, Heideggera. Každý iným spôsobom, inou cestou nachádzal koniec filosofie a túžbu obsiahnuť celok: “Otázka konca filosofie je teda u všetkých troch mysliteľov, ktorých sme uviedli ako ,príkladných’, spätá s dejinami […] Heidegger je radikálnejší, dôslednejší a ,pôvodnejší’ - možno by sme ho mali nazvať mysliteľom pôvodného.” (s. 125) Suvák takto konfrontuje troch mysliteľov, pričom Heidegger sa stáva tým filosofom či hľadačom pôvodného, ktorého neúspech spôsobí v druhej polovici 20. storočia stratu “všetkých” ilúzií túžiacich po celku, teda po odkrytí minulého, aby sa porozumelo prítomnému.

Posledná časť mapovania tak upozorňuje na otázku “čo znamená pre myslenie stávať sa metafyzickým?” a toto Suvákovo premýšľanie už zreteľne, ale implicitne vedie dialóg medzi Platónom a Heideggerom. Suvák sa vlastne pýta, ako sa stáva naše myslenie metafyzickým, keď si už ani neuvedomujeme našu rolu, keď myslíme (prípad Heidegger). Suvák zdôrazňuje Platónovo hľadanie jedného Dobra pre človeka: že je teoretické (odstup), že je odkrývajúce a svetelné. Platónov hľadač pôvodného musí byť divák, ktorý nie je zainteresovaný v hrách, v boji - teda nemá nič spoločné s praktickým. Len takto môže nájsť vo veciach to, čo je nemenné (podstatné). Suvák pristupuje vo svojej analýze priamo k Platónovmu textu a my sa stávame svedkami zrodu Platónovho diváka, ktorý sa odpúta od temna jaskyne.

Druhý celok knihy tvorí putovanie, ktoré autor venuje výhradne interpretácii Platónovho podobenstva jaskyne. Ako priznáva sám autor, v mnohom nadväzuje a dopĺňa výklad prof. Karla Kosíka. Suvákovo čítanie textu je excelentné, nesmierne jemné a precízne. Pracuje s originálom, vlastnú interpretáciu dopĺňa a argumentačne podkladá množstvom sekundárnej literatúry, pričom výklad ostáva neobyčajne jasný a prostý (nie jednoduchý) aj pre obyčajného “smrteľníka”. Podobenstvo jaskyne si autor vyberá aj preto, aby tým ilustroval nielen úvod k Platónovi, ale do platonizmu vôbec.

To, čo autor písal o metafyzike v prvom celku (mapovanie), potvrdzuje prakticky prostredníctvom interpretácie Platónovho podobenstva. My čitatelia už pomaly začíname tušiť, “kto je metafyzik” a “čo je metafyzika”. V poslednej časti sa pozrieme na dôsledky metafyzickej cesty pre dnešné myslenie po Heideggerovi.

Tretí celok, cestovanie, si všíma iróniu v platónskych dialógoch, autor upozorňuje na fatálne oddelenie teoretického a praktického pre dnešné myslenie vo filosofii a spoznávame Platóna ako dogmatického, netolerantného a neúspešného filosofa tej doby. Suvák nás jednoducho upozorňuje na nebezpečenstvo metafyziky.

Počiatkom a záverom irónie v platónskych dialógoch je otázka: “čo je to?” Suvák venuje pozornosť “podvojnej” stratégii v sokratovsko-platónskom kontexte, ktorou je dialektika. Dialektika (umenie rozlišovať, hľadať pravdu vo veciach) je však do značnej miery zmiešaná so sókratovským nerozhodnuteľným lavírovaním k sofistickej eristike. Aj preto by sme nemali zabúdať, že ak sa hovorí o Sókratovi ako o ironikovi, tak v klasickej dobe boli pokladaní za ironikov aj sofisti. Pre Platóna sú ironici potulní veštci, politici, rečníci, teda ľudia pripomínajúci sofistov. Aj preto nás Suvák nabáda premyslieť otázku, či Platónova filosofia bola do veľkej miery možná práve vďaka sofistom: “Bez formulácií sofistov, bez ich spôsobu formulácie, by nebolo možné rozlíšenie pravého a nepravého. Každá otázka čo je to? - ako sa zdá - predpokladá samozrejmú argumentáciu (sofistov), ktorú zbavuje samozrejmosti vďaka tomu, že v nej nejaká (zdôvodnená) samozrejmosť (v silnom slova zmysle) ,je‘. To by znamenalo, že maieutika by vlastne ,nebola’ bez samozrejmosti eristiky. Dialektika by nebola možná bez takého druhu samozrejmosti, ktorý ju v pravom slova zmysle umožňuje a ktorým sa živí (hoci neskôr sa aj ona sama stane tou ,najsamozrejmejšou‘ argumentáciou v mene pravého, pravdivého).” (s. 240)

V poslednej časti knihy nám Vladislav Suvák predkladá problém teoretického a praktického, kde na jednej strane bude stáť v tej dobe neúspešný teoretik Platón a na druhej strane zas uznávaný Isokratés a jeho praktickosť. Diferencia viditeľná a nezmieriteľná hlavne voči Platónovmu divákovi zachovávajúcemu odstup a dištanciu od praktického: “Pre Isokrata je filosofia umením zušľachťujúcim rétoriku, aby sa človek mohol stávať s pomocou obidvoch (morálne) lepším. Teda nejde mu ani tak o rétoriku či filosofiu, ako o naše konanie […] Isokratova ,praktickosť‘ je zámerne postavená proti teórii.” (s. 294-295)

Suvák vyvracia mýtus o uznávanom a slávnom Platónovi a približuje nám ho ako nezaujímavého, periférneho a navyše netolerantného (nekompromisného) filosofa: “Pokiaľ si myslíme, že Platón bol najvýznamnejším filosofom svojej doby, nevedomky mu podsúvame interpretačné túžby a schémy, ktoré vyprodukovala dvetisícročná tradícia platonizmu.” (s. 283) Autor tak upozorňuje nielen na dogmatickosť metafyziky, ale i na jej útočnosť a nekompromisnosť (pričom sama je vystavaná z kompromisov): “Metafyzika nás nabáda a núti chápať všetkých naokolo jedným spôsobom - ako ,nedôsledných metafyzikov‘ […] Metafyzika - tá istá metafyzika - je zároveň seba-zničujúca, a to v jednom (neviditeľnom) význame: Jej pravidlá sú natoľko ,božské‘, že sú takmer vždy aspoň o malý krôčik pred naším chápaním.” (s. 336)

Dielo Vladislava Suváka Koniec metafyziky a Platón je na slovenské pomery nadštandardným a poctivým (nech to znie akokoľvek pateticky) textom, ktorý sa na akademickej pôde objaví málokedy (v ankete spoločensko-kritického týždenníka Domino fórum som Suvákovu knihu označil za najlepšiu v roku 2002). Všeobecná kríza školstva na Slovensku a zvlášť na vysokých školách umožňuje najmenej 90% študentov a učiteľov viesť sa v školskej prevádzke slimačím tempom vo všeobecnom uspokojení, že “všetko je dobré tak, ako je”.

A nakoniec: Podľa mojej mienky Vladislav Suvák vracia filosofiu do praxe, prostredníctvom myšlienky práce na sebe samom, na vlastnom sebazdokonaľovaní prostredníctvom kritického myslenia, aj keď si nerobí žiadne ilúzie, že prevráti dvetisícročný starý systém. Ako ste si mohli všimnúť, písmeno -s- v slove filosofia nie je v súlade so slovenskou pravopisnou normou, no napriek tomu nielen ja, ale i V. Suvák ho radostne používa na zlosť skostnateným puritánskym jazykovedcom a filozofom. Niekedy sú slovenské normy rovnako strnulé a smiešne ako metafyzika. Nuž, filosofujme!

Martin Hudymač

 

 

NOVINKY

Aluze 3/2016

Nové číslo Aluze je na světě. Chcete-li ho v tištěné podobě, napište si o něj na redakce@aluze.cz, rádi Vám ho zašleme.

Večer Aluze v Knihovně Václava Havla

V úterý 25. 10. se bude v Knihovně VH povídat s Aluzí o Aluzi, přijďte si poslechnout autory Biancu Bellovou, Irenu Douskovou, Michala Šandu, Jáchyma Topola, ale také Jiřího Hrabala a Davida Jirsu v povídání o tom, jak to s naší revuí bylo, je a bude.

Úterý 25. 10., 19–21 h
Knihovna Václava Havla
Ostrovní 13, Praha 1

Aluze 1–2/2016
Milí čtenáři,
v červenci vyšlo dvojčíslo Aluze. Máte-li zájem, napište nám o výtisk na mail redakce@aluze.cz, případně si počkejte na podzim, kdy bude na našem webu volně ke stažení ve formátu PDF.


Aluze 2/2015
Vážení čtenáři,
druhé číslo loňského roku vyšlo krátce před Vánoci. V případě zájmu o tištěnou verzi nás neváhejte zkontaktovat na redakce@aluze.cz.


Aluze 1/2015
Vážení čtenáři,
Aluze se po téměř osmi letech vrací v tištěné podobě. V rubrice archiv naleznete pdf verzi č. 1/2015, další čísla budeme doplňovat vždy několik měsíců po vydání. Tištěnou verzi revue naleznete v některých knihovnách, případně si o ni můžete napsat na adresu redakce@aluze.cz.
David Jirsa

 

 

 

 

 nahoru    úvodní strana    kontakt    nová aktualita    webmail


ALUZE | Revue pro literaturu, filozofii a jiné (© 1998 - 2008) | ISSN 1803-3784



   webmaster: kotrla.com

Počet návštěvníků od 5. 12. 2001: CNW:Counter CNW:Tracker